Spektrum diel Erika Bindera je veľmi rozmanité. Okrem rôznych inštalácii, objektov, malieb, kresieb, grafík a graffitov, mu najnovšie do portfólia pribudol aj nadčasový neón, ktorý nám vo Fachu robí obrovskú radosť. Čo stelesňuje a ako sa dá interpretovať?
Erik, vy patríte k málu slovenských umelcov, ktorí sa živia svojou vlastnou tvorbou. Aká bola vaša cesta k umeniu?
Prešiel som si viacerými fázami, ale v podstate som začal už maľbou do plienok (smiech). Neskôr som rozmýšľal nad viacerými kariérami, zaujímala ma religionistika, filozofia, aj orientálne jazyky. Čo mi však naozaj ostalo bolo, že som si celý čas kreslil. Mal som dokreslené všetky zošity a len keď som kreslil, nevyrušoval som. Učitelia ma teda nechali tak.
Keď som bol druhák na gympli, stretol som sa s maliarom Pavlom Petrášom, ktorý akurát skončil akadémiu v Prahe. Videl, že mám talent a povedal mi, že ak sa rozhodnem ísť na VŠVU, pripraví ma. Súhlasil som a oni ma naozaj prijali.
Aj keď som školu začal študovať, nikdy som nemal ambíciu živiť sa tým. Vyrastal som v post–revolučnom mixe s nejasnou víziou budúcnosti a nevidel som v tom pragmatiku. Myslel som si, že aj keď si budem robiť umenie, živiť sa budem niečím iným.
Spektrum vašich diel je veľmi rozmanité – robíte rôzne inštalácie, objekty, maľby, kresby, grafiky i graffiti. Vraj nepohŕdnete ani odpadovým drevom alebo obalmi. Prečo toľká rozmanitosť?
Svet estetiky a umenia má mnoho podôb, čo ma fascinuje. Mám veľmi rád pestrosť a rôznorodosť. Preto nehľadám nejaký svoj štýl, skôr komunikáciu s divákmi a ich spätnú väzbu.
Ako príklad uvediem jedno svoje dielo, aj keď to bude znieť trochu nadnesene. Počas utečeneckej krízy začalo rásť spoločenské napätie. A keďže som skôr zástancom toho, že všetci spolu žijeme na jednej planéte, vytvoril som dielo “Akoby nás jedna mater mala”.
Jeho posolstvom bolo, že všetci zdieľame jednu planétu v tomto čase a sme deti tohto priestoru. Niektorí sa ale tak sústreďujú len na ten svoj rybníček, ako také malé žabky, a tie ostatné, ktoré majú napríklad iné žlté prúžky, tie medzi seba nechcú prijať.
No práve pestrosť a rôzne spektrum vecí človeku otvára myseľ k širšiemu vnímaniu.
Ako vzniká tvorba takého umeleckého diela?
Nuž, to je dobrá otázka na ráno. Bol už aj umelec, Piero Manzoni, ktorý zaváral svoje exkrementy. Ľudia sa stále snažia prinášať a objavovať to, čo tu ešte nie je. To je na umeleckom vytváraní zaujímavé… na druhej strane, je to aj obrovský tlak.
Prečo?
Byť predávaným umelcom je zaujímavé, no ak sa tomu človek podriadi, môže to oslabiť nielen jeho tvorbu, ale tiež myšlienky. Vzniká z toho istá opatrnosť a nedostatok odvahy urobiť chybu, pomýliť sa. Ale aj ja som už vytvoril zopár zlých diel, ktoré sa mi nepáčia. (smiech)
Ak to nie je tajné – prezradíte, na čom momentálne pracujete?
Robím na knižke. Ešte celkom neviem o čom bude, lebo postupne zisťujem, že môže byť o veľa veciach, no je to výborný proces.
Momentálne mám aj sériu výstav po regionálnych galériach, s ktorými som vždy nejak spojený. Nedávno som mal vernisáž v Rimavskej Sobote a v Košiciach, čochvíľu budem vystavovať aj vo Fullovej galérii v Ružomberku.
Okrem toho ste práve dokončili neón, ktorý nám svieti v bare na stene. Ako vznikal?
Spolupráca ma veľmi milo prekvapila, pretože nerobím veľa komerčných zákaziek. Chcel som si vyskúšať prácu s neónom – je to moderný materiál, s ktorým aj v minulosti pracovalo veľa ľudí.
Spolu sme si prešli viaceré nápady a návrhy. Cieľom bolo, aby dielo vytváralo súzvuk s prostredím baru a dobre v ňom pôsobilo.
Neón určite vzbudí veľkú zvedavosť.
Odráža aj vlastné skúsenosti z barov. Postupne som rozmýšľal o všetko dobrom, čo sa v bare môže diať. Človek si uletí, unikne nachvíľu z reality, vyhodí si z kopýtka. Napadali mi podobné asociácie, napríklad úľava, únik, úlet, úži(tok), uvedomenie.
Navyše, takéto postavičky som vyrábal v rámci svojej súkromnej tvorby a častokrát som ich daroval kamarátom alebo rodine. Pôvodne vykračovala a mne napadlo, že práve v bare môže prekračovať aj svoj koncept. Tak som ju umiestnil do balóna, ktorý je o nadľahčení – postavička z neho vylietava, užíva si.
Ale každý si môže neón interpretovať rôzne a nájsť si v ňom to svoje. To je na umení a tvorbe také krásne.
Erik Binder je jeden z najuznávanejších konceptuálnych umelcov na Slovensku. Jeho hlavným spoznávacím jazykom je originálny zmysel pre humor, ktorým je pretkaná väčšina jeho diel. V tvorbe sa neobmedzuje – maľuje, kreslí, sprejuje, vytvára objekty a inštalácie z rôznych materiálov, ale nepohŕdne ani rôznymi multimédiami. Je viacnásobným finalistom prestížnej ceny Oskara Čepána.
Erika Bindera fotili © Nora a Jakub.
